Kategória: Na zamyslenie

Ego verzus podstata

Rada by som trochu zabŕdla do v duchovne veľmi obľúbenej témy a tou je ego. Sama som účastníkom jeho každodenného priameho prenosu, kde jeho chvíle dramatizovania, nafukovania, zmenšovania a ustupovania do pozadia sledujem sama na sebe. Deje sa to všetko v priamom prenose každému z nás pred očami. Ide len o to, akú má človek mieru všímavosti na podnety.

 Svoje ego nie je potrebné hľadať v akejsi meditácii, stačí ho len sledovať , pretože deň, čo deň máme pred nosom možnosti, kde si vyberáme či sa zariadime podľa ega alebo podľa svojej podstaty/duše/skutočného JA. Môžeme sa pozrieť aký veľký priestor svojmu egu vymedzujeme alebo naopak, v akých situáciách sa ho snažíme držať na uzde.

Žijeme totiž v dobe, kedy ľudia prenechali egu riadiacu pozíciu v živote.

Spravili z neho akéhosi Boha, ktorý to tu všetko riadi a všetci sa mu poddávame. Jednoducho sa stačí zamyslieť a sledovať svoj deň, na konci ho zrekapitulovať a pozrieť sa na momenty, kedy som sa zas zachoval ako najväčší egáč pod slnkom. Toto sa časom stane jednoduchšie a prejde to priamo do fázy, kde pár sekúnd pred tým, ako začnem reagovať, ako egoman, mi to príde hneď divné a nevhodné. V ideálnom prípade bude toto uvedomenie sprevádzať aj nepríjemný pocit. Tento pocit je možné vnímať ako zdvihnutý varovný prst, aby sme mali možnosť sa pozrieť na príčinu ega, ktoré zase vyskakuje.

Sledujem ešte jednu medzi fázu a to je tá, že už robím opäť rozhodnutie z ega, už si napríklad beriem do rúk propagačné brožúry a vzorky zdarma z prednášky o ekologickejšom živote. Beriem do zásoby aj brožúrky pre rodinu a známych. Ládujem ich do kabelky a v tom momente mi napadne „počkaj veď sedím na prednáške o udržateľnom spôsobe života a pchám si papierový odpad do kabelky!“ Dnes v dobe internetu, keď aj tak brožúrky už nikto nečíta. V tomto momente je už ale neskoro, lebo bojuješ s tým, že už je to trápne vrátiť spať. Opäť som sa nechala zmiasť tou typicky slovenskou formulkou „keď dávajú tak ber!“ .Keďže ego potrebuje vlastniť a honobiť spravila som to automaticky a mám šancu sa polepšiť na ďalšej prednáške😊

Ako rozpoznám kedy robím rozhodnutia z ega a kedy naopak z podstaty?

Je zopár dobrých rozlišovacích znamení, ktoré si môžete všimnúť. Ego je totiž veľmi rafinované , keďže sme mu venovali drvivú väčšinu nášho života je potom komplikovanejšie zobrať mu riadenie našich rozhodnutí s popod jeho nadvlády. Niektoré znamenia vieme však na sto percent odhaliť.

Jedným z nich je pôvod a motivácia nášho rozhodnutia. Zoberme si napríklad, že chceme nový kus oblečenia. Pozrite sa na pôvod prečo? Potrebujem ho? Zapĺňam len akýsi nedostatok z vonku tým, že sa poteším niečím materiálnym? Chcem sa chvastať v robote , že idem s dobou a počúvam najnovšie trendy? Dlho som si nedala žiadnu fotku na Instagram? Ego je totiž obyčajný nástroj na zapĺňanie vnútorného nedostatku vonkajšími zdrojmi. Čomu ego ale nerozumie je, že sa mu to nikdy skutočne nepodarí, pretože jediné naplnenie pramení zvnútra a nie zvonku.

Jediný skutočný dostatok v živote je dostatok SEBA. A samozrejme nie je to úlohou ega tomuto porozumieť, je to mojou úlohou, ako človeka toto pochopiť.

Ďalším poznávacím znamení ega môže byť aj doba uspokojenia danej potreby. Ego je známe tým, že sa zameriava na krátkodobé, neúplné a nedokonalé riešenia situácie, z ktorých ale človek vie profitovať ihneď. Nemusím čakať mesiace, kým sa prejaví výsledok mojej práce, viem to vidieť okamžite. Našej podstate naopak vždy ide o dlhodobé riešenie danej situácie, ktoré je najlepšie možné z pohľadu plánu našej duše.

Ego si myslí, že vie všetky aspekty svojho života radiť. Verí, že s nesprávnym partnerom bude dlhodobo šťastné, lebo mu vyhovuje sa chrochniť v nenapĺňajúcom vzťahu zo strachu, z pohodlnosti, z neschopnosti predstavy, že niečo treba zmeniť. Ego verí aj tomu, že v práci v ktorej si stále dookola chorý to dotiahneš na akýsi kariérny postup či zamestnanca roka. A dokonca ego verí aj tomu, že zvyšovaním svojej špecializácie a kvalifikácie dosiahneš pokojný, šťastný a plne naplnený život. A neverí tomu len ego, veríš tomu aj ty, keď sa s egom stotožňuješ.

Pamätaj ego je tá neoddeliteľná súčasť človeka, ktorá má potrebu sa porovnávať, vychvaľovať, pachtiť za vecami, úspechmi, zapĺňať nedostatky a v neposlednom rade chce vždy vyzerať dobre pred sebou a pred druhými. Preto je niekedy ťažšie ho prekuknúť. Povedzme si pravdu, ego je tá časť nás, ktorá nás núti žiť v absolútnej životnej ilúzii o tom, čo je v skutočnosti pre nás to správne.

Všetky tieto ego popudy sú totižto spojené so silnými emóciami, strachu zo zmeny, strachu z pravdy a strachu zo seba samého v našej skutočnej podobe, bez masky.

V neposlednom rade vieme naše rozhodnutia z ega odsledovať aj podľa pocitu, ktoré vždy tieto rozhodnutia sprevádzajú. Na toto treba byť veľmi ostražitý. Akékoľvek rozhodnutia, ktoré počas dňa spravím si viem skonfrontovať s mojím vnútorným kompasom – pocitom. Čo je na tomto spôsobe overovania výhodné je, že môžete mať istotu v tom, že cez pocity nám dáva odozvu naša podstata , zatiaľ čo cez myšlienky je pomerne dosť komunikatívne aj naše ego. Preto treba myšlienky, nápady aj všetko, čo človek vysloví nahlas skonfrontovať s pocitom z toho.

Moja rada znie začať sledovať vo väčšej miere svoje pocity, ktoré nás taktiež, ako ego sprevádzajú po celý deň. Sledujte aké pocity sprevádzajú Vaše reakcie a Vaše rozhodnutia.

Ste pocitovo v súlade s tým, čo hovoríte?

Ego si vieme všimnúť aj na dôsledkoch našich rozhodnutí, keď sa na veci pozeráme spätne. Je veľmi jednoduché si zanalyzovať, a predovšetkým aj priznať, že rozhodnutie bolo spravené čisto z nášho ega, ale v danom momente sme si to nevšimli. Rozumej rozhodli sme sa, nevšimnúť si to a potlačiť všemožné sprievodné javy s tým zlým rozhodnutím spojené.

Ego netreba vnímať, ako nejakého pomysleného bubuláka z vonku, ktorý nám riadi život a my sme len bezmocné bábky. Ak to tak je, je to len pre to, že sme mu na to dali povolenie a priestor. Tak hlboko sme potlačili seba a svoju podstatu, že sme sa nechali opantať týmto klamom názvom EGO.

Naučiť sa narábať s egom chce odvahu a trpezlivosť, je možné začať, napríklad aj prostredníctvom kurzu „Život v súlade sám so sebou“ , kde sa naučíte, ako začaž žiť život v súlade so svojou podstatou a tým pádom bez ega:)

 

2,079 total views, 12 views today

Nedostatok a jeho zúfalé zapĺňanie

Nedá mi nevyjadriť sa k téme nedostatku a toho, ako zúfalo sa ho snažíme, ako ľudia počas nášho života zapĺňať. Myslím, že sme sa s tým stretli všetci z času na čas zapĺňame takzvané prázdne diery materiálnymi vecami, aktivitami, vzťahmi, dovolenkami či rôznymi závislosťami.

Čo sa ale v skutočnosti deje naozaj? Akú časť nášho JA vtedy podporujeme?

 

Rozoberme si to na príklade zbierania titulov, ocenení, certifikátov a podobných záležitostí. V dnešnej spoločnosti si nahovárame, že toto sú veci pre náš dôležité. Je to, ale v skutočnosti tak? Potrebujeme naozaj neustále zlepšovať svoju osobnosť na to, aby sme boli v živote úspešní? Aby na pracovnom trhu sa po nás išli roztrhať? A na konci, zaručia mi všetky tieto diplomy zarámované na stene v živote šťastie? Prečo máme tendenciu neustále zlepšovať svoju expertízu, získavať ocenenia a tituly? Dnešná spoločnosť riadená povrchným posudzovaním materiálneho zabezpečenia a statusu nás k tomu možno viacej ťahá, je to všetko v skutočnosti potrebné, pre prežitie spokojnosti v živote?

Akú časť nášho Ja vtedy naozaj podporujeme? Je to naša osobnosť- naše ego.

 

Pozrime sa taktiež na príklad materiálnych vecí. Myslím, že každý mi dá za pravdu, že spokojnosť a pocit radosti z hmotnej veci je veľmi krátkodobá. Skúste si to všimnúť na ďalšej veci, ktorú máte vysnívanú a kúpite si ju. Ako dlho sa budete tešiť, že ju vlastníte? Samozrejme doba potešenia a intenzita emócie sa násobí veľkosťou danej veci, takže sa to líši pri kúpe vysnívanej kabelky, až po kúpu nového auta. Je to naše ego, ktoré rado veci zhromažďuje, honobí a vlastní.  Začnite toto sledovať a skúste sa sami seba pri ďalšej príležitosti opýtať nasledovnú vec: „Čo sa stane, ak si danú vec nekúpim?“. Možno budete prekvapení, že pri veľa veciach Vám, ako odpoveď príde, že sa nestane vôbec NIČ. Ďalej sledujete Vaše vnútro a nutkanie napriek tejto odpovedi danú vec vlastniť a skúste vystopovať odkiaľ skutočne pramení táto túžba. Aký vnútorný nedostatok sa snažím týmto skutočne zaplniť?

Čo tým všetkým chcem naznačiť?

 

Nechápte ma zle, určite nie som zástancom prehnaného asketického, minimalistického životného štýlu, kde treba bývať na samote v chalúpke, nosiť jednu ľanovú košeľu, ako je týždeň dlhý a jesť raz denne klíčky.😊 Chcela by som len upriamiť Vašu pozornosť na skutočné hodnoty, ktoré sa podľa môjho názoru oplatí v živote spoznávať a budovať. Čo pod tým myslím?

Pre mňa definícia skutočnej hodnoty v živote je poznať seba, svoje skutočné JA a zosúladiť sa sám so sebou. Kráčať životom bez prekážok a byť v súlade s plánom svojej duše. Z minimalizovať svoje ego, ktoré si vytvára vlastné plány v živote, ktoré nás nakoniec vôbec neuspokoja a sú nedomyslené. Našu dušu totiž naozaj úprimne nezaujíma koľko titulov a diplomov máme na konte. Taktiež ju nezaujíma či som zapojil do života všetky techniky a návody, ako byť úspešný, bohatý a talentovaný jedinec vo svojom obore. Našu dušu zaujíma iný rozvoj. Myslím si, že je dôležité pochopiť dopad svojich akcií a rozhodnutí na svoj život a sledovať, ako sa veci skladajú, keď idem v súlade so sebou, so svojím skutočným pocitom alebo ak som naopak v rozpore s tým, kto v skutočnosti som a kráčam cestičkou ega.

Koniec koncov sú iba dve možnosti žitia života.

 

Jeden je ten, kedy mám pocit, že som tvorcom svojej vlastnej reality a dokážem všetko, čo si zaumienim a idem hlavou proti múru, padám na hubu a učím sa životné lekcie ťažkým spôsobom. Druhý spôsob je zosúladiť sa so svojím skutočným Ja a ísť v súlade s plánom mojej duše, pekne bez úrazov a ťažkých životných lekcií. Napokon ten plán som si vymyslela JA sama, je to najlepšia možná verzia toho, čo tu v živote viem prežiť a naučiť sa. Nie je to nič cudzie, žiadna predloha, plánik pripomínajúci skladačku 20 000 kusového puzzle s obrázkom modrej oblohy (aj keď veľakrát sa to tak môže zdať). Žiadna pomyslená autorita mi tento plán nevymyslela a nenúti ma plniť ho. Bola som to JA sama vo forme duše, ešte vo forme neoddelenej súčasti celku😊,vo forme oveľa vyššej inteligencie s nadhľadom a prehľadom o širokých možnostiach, ktoré moja analytická hlava v spojenectve s egom nikdy tak dokonale nevymyslia.

Toto je samozrejme cesta.

 

Nie je to nič, čo vie človek zistiť za jedno doobedie psychoanalýzy alebo výkladu všetice😊.Dokonca to nie je vôbec ani potrebné.  Je to akoby nový životný štýl , ktorý je potrebné si osvojiť a začať zapájať do každodenného života.  Krok jedna na tejto ceste je spojiť sa so svojím vnútrom so svojím skutočným JA a začať ho počúvať na ceste životom. Je to naša navigácia, ktorú je potrebné ale najskôr nájsť, prebudiť a začať používať a naučiť sa dôverovať jej. A toto je niečo, čo si samozrejme vyžaduje čas.😊

A niekde na tejto ceste pomaly aj zistíme, že nikdy v skutočnosti nebudeme vedieť zaplniť všetky nedostatky ničím zvonku.

Jediné skutočné zaplnenie prebieha spoznaním seba a prijatím svojej skutočnej podoby, svojej podstaty.

1,410 total views, 42 views today

Vyhýbacie stratégie

Ach, leto je pomaličky za nami. Blíži sa september a s ním aj trošku hektickejšie obdobie. Všetci sa prebúdzajú z letného spomaleného režimu. Počasie sa mení, ochladzuje sa a  upršané chladné večery trávime doma. Viem , že jeseň a zima sú pre mnohých nie veľmi priaznivé obdobie. Zamysleli ste sa už, ale nad tým, prečo?

Letné dovolenky, cestovanie a spoznávanie je fajn vec. Je to, ale často krát aj útek mimo realitu. Poznáme to všetci. Vnútornú nespokojnosť a dieru v sebe niekedy zalatávame dovolenkami, predĺženými víkendami a rôznymi projektami. Snažíme sa sami seba presvedčiť, že sme v podstate v našom živote šťastní. Z dovolenky sa  napokon vrátime domov a ten akýsi falošný pocit vnútorného šťastia pomaly vyprcháva.

 Poznáte ten stav alebo moment v živote, kedy si musíte niečo naplánovať, aby ste sa mohli na to niečo tešiť, ako sa to už blíži?

Je jedno či ide o dovolenku alebo iba najbližší piatok v pracovnom týždni. Otázka je skôr prečo si musíme robiť projekty, aby sme sa zamestnali a mali pocit, že náš život má zmysel iba, keď robíme, cestujeme , spoznávame atď. Kde sa vytratila skutočná spokojnosť zo života v dobe aj, keď sa práve nič nedeje? Aj, keď len tak stojíme, po ničom sa nepachtíme a pozeráme sa na prítomný okamih?

 

Človek veľmi rád plánuje a manažuje svoj život. Niet sa čomu diviť napokon taká je doba, v ktorej všetci žijeme. Kedy ale prešvihneme ten bod kedy sa z našich plánov stávajú zámienky, ako si napĺňať vnútornú nespokojnosť sám so sebou?

Čo naozaj spôsobujú tieto takzvané “odvádzače pozornosti”? Ide o nevnímanie svojho  skutočného pocitu sám zo seba, zo svojho života. Komu z nás je predsa na dovolenke zle? Prečo by som sa v lete zameriaval na seba, keď môžem radšej tieto pekné dni tráviť vonku na korčuliach alebo pri jazere? Čo takto tieto dve aktivity  zlúčiť? Čo takto zaujímať sa sám o seba, nie len počas dlhých zimných večerov, kedy na mňa lezie depka, ktorá ma prinúti sa nad sebou vážne zamyslieť?

Zoznam takzvaných „vyhýbacích stratégii“ v tejto dobe 21. storočia je nekonečný.

Máme k dispozícii tisíc aktivít, ktoré môžeme robiť , aby sme náhodou nemali chvíľku pre seba. Napokon keď sa už minú aktivity, projekty, dovolenky, sú tu ešte sociálne siete, ktoré si vo voľnom čase scrollujeme a sledujeme na nich cudzie životy, alebo veci, po ktorých túžime.

 

K čomu toto celé vedie? Napokon dosiahneme akýsi kritický bod nespokojnosti sami so sebou a v istej dobe vybuchneme. Prečo to  vždy necháme zájsť tak ďaleko? Keby sme boli viacej pozorní k sebe a svojím skutočným potrebám, nemuseli by sme iba hasiť výbuchy po sopke nespokojnosti.

Sama som sa jedného času venovala zoznamu aktivít, ktoré robím iba kvôli tomu, že sa mi nechcelo zaoberať sa sama sebou. Pretože, keď to človek robí, konfrontuje sa s pravdou svojho života, ktorá často krát nezapadá do egom vykonštruovaného plánika života. Z toho samozrejme plynú zmeny , ktoré je potrebné vo svojom živote urobiť, ale ego je veľmi pohodlné a rado si vymyslí radšej nový projekt, novú destináciu kam sa pôjde namiesto toho radšej pozrieť , novú materiálnu vec, na ktorú sa bude tešiť a šetriť. Je to jednoduchšie, ako práca na seba to musím uznať. Z hľadiska kvality života je to ale múdre a dlhodobo udržateľné riešenie?

Skúste si spraviť zoznam aktivít, o ktorých sami dobre viete, že ich používate ako vyhýbacie stratégie, aby ste sa nemuseli venovať sebe.

A teraz nemyslím sebe v zmysle starostlivosť o telo, vzhľad, stravu, cvičenie alebo o svoju osobnosť (ego). Ale o svoje skutočné ja, o svoju dušu a pochopenie jej smerovania.😊

Keď budete mať tento zoznam hotový skúste sa pri najbližšej príležitosti, keď budete mať tendenciu opäť použiť túto vyhýbaciu stratégiu sami seba opýtať: Čo sa v skutočnosti stane ak teraz neurobím nič, iba sa zamyslím na tým, akú dieru v skutočnosti zapĺňam? Pred čím to naozaj utekám? Skúste zanalyzovať prečo máte nutkanie byť zaneprázdnený a mať svoju pozornosť zameranú neustále na tzv. „projekty“. Čo sa stane ak teraz len tak na chvíľu budem? V tomto momente máte jedinečnú možnosť započúvať sa do svojich skutočných pocitov. V rýchlej dobe naháňania sa v práci, doma s deťmi a neustálym plánovaním voľnočasových aktivít nemáte v skutočnosti možnosť počuť svoje vnútro.

Dajte mu šancu a priestor a budete milo prekvapení.

2,103 total views, no views today

Prečo potláčame svoje SKUTOČNÉ pocity?

Každý z nás to pozná. V našom živote existuje veľa situácií, kedy sa naše vnútro snaží s nami zúfalo komunikovať. Poznáte tie pocity, ktoré sa Vám snažia naznačiť, že niečo nie je v poriadku alebo s Vami niečo neladí ?

Častokrát tieto pocity prichádzajú v „NESPRÁVNE“ chvíle.

 

Napríklad keď stretneme nového partnera a potešíme sa, že konečne nie sme sami, ale po dlhšom čase, ktorý s ním strávime, sa tieto pocity objavia. Tie radšej rýchlo potlačíme, lebo predsa je to stále lepšie, ako byť sám. Sami seba analyticky motivujeme, že veď to nie je vôbec zlé. Veď sa k sebe predsa hodíme. Prečo? Je to zo strachu zo zmeny? Z nevôle urobiť zmenu? Zo zvyku? Z ega? Je to iba pohodlné riešenie Vašej danej situácie?

Z pohodlnosti ostávame vo vzťahu, v ktorom nie sme úplne šťastní, ale aj na to si zvykneme, až upadneme do stavu, že sa uspokojíme s tým nie úplne dobrým pocitom, ktorý z toho máme. V takomto prípade stačí byť iba dobrý pozorovateľ a sledovať svoje okolie. Keď už človek potláča svoje pocity, vie si krásne všimnúť inscenáciu svojej situácie, v ktorej sa nachádza vo svojom okolí. Zrazu Vaši priatelia, klienti, deti Vám začnú zrkadliť Vašu situáciu, ktorej je treba venovať extra pozornosť.

Poznáte to, idete do kina na film a dej filmu sa „záhadne“ zmení na to, čo práve prežívate vo Vašom živote. Idete s priateľom na kávu a hovorí Vám, ako je nespokojný vo vzťahu. Všetci títo ľudia Vám zrkadlia to, čo ste sa rozhodli si nevšimnúť Vy sami. Aj toto môžete považovať za odkazy Vašej duše, ktorá sa opäť snaží Vás nasmerovať správnym smerom.

 

Niekedy sa stáva, že nastúpime do nového zamestnania a odchádzame domov s pocitom absolútneho vycucania. Rátame dni, kedy už príde dlho-očakávaný víkend, ale s hrôzou zistíme, že je iba pondelok? Naše telo sa Nám zúfalo snaží cez pocity naznačiť, že toto zamestnanie je úplne mimo toho, čo by s Nami bolo skutočne v súlade.

Keď sa rozhodneme nepočúvať svoje pocity, naše vnútro siahne častokrát po väčšom kalibri a začneme mať možno aj zdravotné potiaže. Ide napríklad o žalúdočné neurózy, nedostatok spánku, problémy s trávením atď. Ide o nespokojnosť Nášho vnútra so situáciou, do ktorej sami seba tlačíme bez toho, aby sme boli čo i len trošku ochotní načúvať Našim pocitom. A prečo? Zo strachu? Z lenivosti, že iné zamestnanie predsa takto pred letom nenájdem? Z pohodlnosti? Veď tu už všetkých poznám a viem, čo tu robím?

Problémy sa objavia aj na tele, a to iba preto, lebo Naše telo vie, že toto je úroveň, ktorú sa nedá iba tak ľahko potlačiť a musíme ju ihneď riešiť. Akoby sme niekedy venovali pozornosť svojmu vnútru vždy, až keď je neskoro. Až keď už prežívame dôsledky našich nesprávnych rozhodnutí v plnej miere. Prečo to však nechávame zájsť až tak ďaleko? Aby sme mali takúto skúsenosť? Alebo aby sme sa poučili zo svojich chýb? A ak áno, koľkokrát sa potrebujeme v živote rozhodnúť ZLE, aby sme konečne prehodnotili svoju stratégiu robenia predčasných nesprávnych záverov.

 

Prečo je také ťažké pre človeka urobiť zmenu? Vykročiť do neznáma a počúvať pri tom hlas svojej duše?

 

Vo svete, kde sme prenechali nášmu egu riadiacu funkciu v našich rozhodnutiach, je ozaj ťažké si všimnúť, čo je a čo naopak nie je s nami v súlade. Čo s nami rezonuje. Nie s našou maskou a osobnosťou, ale s našou skutočnou podstatou. Našou dušou, ktorá sem prišla niečo zažiť, ale my jej v tom zavadziame a bránime našimi analýzami, racionálnymi rozhodnutiami a nafúknutým egom. Ocitli sme sa v kolotoči cudzích očakávaní, predstáv a vonkajších vplyvov spoločnosti a popri tom sme zabudli  na SEBA.

Pritom je to úplne jednoduché.

 

Stačí sa nachvíľu započúvať do svojho vnútra. K tomuto bodu je nevyhnutné zastaviť sa a nájsť si chvíľu na úprimný rozhovor zoči-voči sebe. Stačí zavrieť oči a sám seba sa opýtať, ako sa SKUTOČNE cítim v tejto situácii? Pozornosť môžete preniesť na Vaše telo a snažiť sa lokalizovať akýkoľvek pocit, ktorý sa vynorí. Stačí ho sledovať a neposudzovať. Tento pocit môže trvať iba na pol sekundy, preto je treba svoju pozornosť vytrénovať. Je to hlavne preto, že tieto pocity nakoniec rýchlo nahradia naučené reakcie tela, ako napríklad podvedomý strach, zavrhnutie skutočného pocitu, lebo Vám nezapadá do aktuálneho životného nastavenia atď. Potláčacích mechanizmov máme v zásobe neúrekom. Je načase ich prekuknúť a započúvať sa do jemných pocitov svojho vnútra. Pocit, ktorý k Vám príde, je možné zatriediť do kategórie príjemný/nepríjemný. Toto je Váš jednoduchý kompas, ktorým sa viete lepšie orientovať. Stačí spraviť iba rozhodnutie, že sa idete sami so sebou úprimne pozhovárať :). Vymente jednu kávičku s priateľom sa posedenie sám so sebou a budete milo prekvapení, koľko toho vo vašom vnútri je. A garantujem Vám, že sa pri tom nebudete nudiť.

 

 

Prečo sme stratili dôveru v seba, vo svoje vnútorné vedenie? Prečo neustále hľadáme riešenia našich problémov vonku? Je to práve kvôli nedôvere v seba samých. Toto však naše vnútro vôbec neodradí a pekne, trpezlivo a s láskou s nami komunikuje naďalej. Jediné, čo musíme spraviť, je započúvať sa. Toto je prvý a nevyhnutný krok k akejkoľvek práci na sebe.

 

 

 

Práve tejto tematike sa venuje aj nový kurz Prenastavenie systému – „Život v súlade sám so sebou“. Prenastavuje systém človeka tak, aby mal čo najlepšie možnosti hlas svojho vnútra zachytiť, porozumieť mu a žačať sa podľa neho riadiť.

Ako sa naladiť na svoje pocity sa taktiež môžete dozvedieť na tomto workshope: Aké sú moje skutočné pocity?  (Naštartovanie vnútorného kompasu)

Skúste začať sledovať Vaše pocity pozornejšie. Verte sebe a svojmu vnútru, že to s Vami myslí dobre a chce Vás týmito náznakmi dostať TAM, kde máte NAOZAJ byť. A verte tomu, že to bude miesto, oveľa lepšie, akoby ste s Vaším analytikom a egom vedeli vymyslieť Vy sami.:)

 

3,843 total views, 3 views today

Ako zosúladiť novoročné predsavzatia s tým, čo je pre nás NAOZAJ dobré

Sviatky sú pomaly za nami a nabiehame na pracovný režim. Ja osobne som veľký fanúšik sviatkov, pretože ľudia majú na seba veľa času. Čas kedy sa človek zamyslí sám nad sebou. Prečo? Pretože už po otrepaných Pelíškach, Princeznej so zlatou hviezdou na čele a miske koláčov prídu malé výčitky svedomia. „Dnes som ešte nič produktívne pre seba nespravil“ A poznáme to všetci, s tým, ako sa k nám pomaly blíži nový rok plánujeme a robíme si predsavzatia. Ako zdravo ideme začať žiť, ako sa ideme zbaviť všetkých zlozvykov, ako kariérne ideme postúpiť, ako ideme cestovať, ako sa KONEČNE ideme naučiť hrať na gitaru atď, atď.

„Keď chceš Boha rozosmiať, porozprávaj mu o svojich plánoch.“

Prečo nám novoročné predsavzatia dlho nevydržia ?

 

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, odkaľ tieto predsavzatia pramenia? Skúste si v kľude a úprimne položiť otázku, prečo vlastne chcem v 2018 docieliť všetko to, čo som si zadovážil? Odkiaľ naozaj pramení táto túžba? Je to niečo čo naozaj chcem, alebo je to niečo, čo si myslím, že by som MAL tento rok dosiahnúť ? Nejedná sa celkom iba o novoročné predsavzatia, ako také, ale skôr ide všeobecne o naše túžby. Keď sa nám podarí toto naše predsavzatie naplniť, na akú dlhú dobu ma to bude naozaj skutočne tešiť ? Dokedy ma to bude napĺňať? Čo si tým sebe alebo svojmu okoliu dokážem?

Takže opäť sa vraciam k otázke odkiaľ NAOZAJ pramenia naše predsavzatia? Aké palivo ich poháňa ? Je to ego? Alebo je to naša vlastná vnútorná motivácia?

Ak si viete svoje jednotlivé túžby takto rozanalyzovať ste na dobrej ceste. Povedzme, že ak ste si zodpovedali na týchto pár otázok, tak sa Vám mierne zmenšil zoznam túžob a predsavzatí.

 

 

A čo urobiť s tými čo ostali?

 

Skúste si sadnúť niekde, kde budete mať kľud a budete sami so sebou. Zavrite si oči a skúste sa svojho vnútra opýtať, aby vám ukázalo, aké pocity budete mať pri dosiahnutí týchto túžob a predsavzatí? Zamerajte svoju pozornosť na oblasť pupku, kde sa nachádza emočné centrum a  sledujte čo sa bude diať. Sledujte čo sa začne vo vašom vnútri odohrávať. Nečakajte obrovské návaly emócií ale skúste si naladiť vnímanie na jemné podnety. Pri tých predsavzatiach, kde s istotou viete povedať, že Vám prišiel dobrý a príjemný pocit , ostaňte. A nechajte sa potom prekvapiť ako sa Vám podarí tieto Vaše túžby naplniť. Ako hladko to pôjde, rýchlo a bez námahy.

Svoje predsavzatia je možné testovať aj inak a to hneď v praxi, ale musíte si počkať na výsledok a to vždy trvá nejaký ten čas. Tie predsavzatia a túžby, na ktoré sa musíte premáhať, stojí Vám v ceste za cieľom obrovské množstvo prekážok, pokazia sa Vám vzťahy popri dosahovaní Vašich cieľov, tieto túžby možno s Vami neboli v súlade. Teraz asi odporujem všetkým príručkám pre podnikateľov, a žralokov kde učia ľudí zaťať zuby, lebo úspech sa inak nedostaví. Keď ale kráčame po ceste nášho súladu s tým, čo tu pre nás je dané, netreba mať ostré pazúry a prichystané vždy všetky zbrane. Lebo život nie je boj.

 

Načo ale čakať a overovať si svoje životné rozhodnutia metódou pokus/omyl keď máte možnosť zapojiť  do tohto procesu aj svoju skutočnú podstatu, svoje Vyššie Ja a vedieť čo je pre Vás dobré a v súlade s Vašou podstatou a čo nie . Načo sa neustále motať v bludisku nesprávnych životných rozhodnutí, keď Vaša cesta môže obsahovať oveľa menej prekážok, ako si sami pred seba staviate.

282 total views, 3 views today

Aká je miera utrpenia, ktorú človek znesie pred tým, ako spraví konečne zmenu?

O tejto téme sa zamýšľam už dlhšiu dobu a môžem za inšpiráciu poďakovať mojim niektorým známym a kamarátom .

Kedy si v živote povieš, že už stačilo a je čas na zmenu? Aké situácie sa ti musia v živote zopakovať , aby si si všimol v nich neustále sa opakujúci vzorec. Koľko krát sa ti tieto situácie musia zopakovať, aby si túto „nápovedu“ konečne pochopil? Koľko vzťahov je v živote naozaj nutné si pokaziť, aby si došiel na to, že chyba nemusí vždy byť na opačnej strane?

Presne tieto otázky sa zvyknem z času na čas opýtať aj mojich známych, keď sedíme na kávičke. Každý má okolo seba týchto ľudí a z času na čas sa nimi staneme aj my. Je jednoduché ich spoznať. Keď už počujete 350-ty krát svojich známych alebo seba omieľať ten istý problém dookola a vždy bez nápadu na jeho riešenie. Paradoxom je, že som vyštudovala psychológiu, teda som sa chcela živiť tým, aby som počúvala neustále sa sťažujúcich ľudí. Dnes sa na to však pozerám úplne inak. Ako lektorka školy intuície sa mi to všetko o to ťažšie počúva, nakoľko viem, že všetky „znamenia“ , ktoré nám do života odniekiaľ prichádzajú kopec ľudí veselo ignoruje. Až sa sem ponúka obraz turistickej viedenskej atrakcie, kde sa môžete povoziť na koníkoch v koči a sledovať historické pamiatky mesta. Každý tento kôň má klapky na očiach, aby sa jeho pozornosť fokusovala iba na cestu a aby ho nič nerušilo. Také isté klapky na očiach majú niekedy aj ľudia okolo nás. Je to presne vtedy, keď si človek nevšíma svoj život a nechá sa ním bezhlavo s klapkami na očiach viesť.

V škole intuície sa učíme tieto „znamenia“ neignorovať a vedieť sa na seba pozrieť zvrchu. Na kurzoch to vysvetľujem ako stav, kedy nás už naše emócie nepohlcujú a vieme sa na situáciu pozrieť zhora, akoby sme sledovali akúsi videohru. Vtedy vieme začať na naše problémy hľadieť trošku viac objektívne a paleta možností riešenia problémov je nám na dosah.

O nás Slovákoch sa traduje, že sa radi sťažujeme. Sťažujeme sa na problémy a nehľadáme riešenia. Sťažujeme sa na veci, ktoré nevieme priamo ovplyvniť ako politika, hypotéky, dôchodky či počasie. Sťažujeme sa ale aj na veci, ktoré vieme ovplyvniť iba my ako napríklad naše vzťahy, práca či rodina. Nečudujem sa tomu, že sme túto nálepku ako národ dostali. Alebo sme si ju sami vytvorili?

Veľké množstvo ľudí rieši v živote tému obete. Znamená to, že pre týchto ľudí je hnací motor sa sťažovať a žijú z toho, že ich niekto, ale hlavne oni, sami z času na čas poľutujú. A ja sa pýtam, koľko chceme slobodne trpieť aby sme s tým niečo spravili? A tak si polož túto otázku sám za seba. Ak je nejaká životná oblasť, v ktorej sa ti práve nedarí, ako to riešiš? V ktorej si fáze? Zatiaľ sa len sťažuješ alebo si už pre zmenu niečo urobil?

Na záver by som chcela dať odporúčanie pre tých, ktorí majú trpiacich známych. Každý z nás ma vlastnú individuálnu mieru utrpenia, je to ako s prahom bolesti, aj v tom sa líšime. Nechajte aj svojich známych dosiahnuť vrchol ich utrpenia a až potom im ponúknite pomocnú ruku 🙂

 

 

 

252 total views, no views today