O tejto téme sa zamýšľam už dlhšiu dobu a môžem za inšpiráciu poďakovať mojim niektorým známym a kamarátom .

Kedy si v živote povieš, že už stačilo a je čas na zmenu? Aké situácie sa ti musia v živote zopakovať , aby si si všimol v nich neustále sa opakujúci vzorec. Koľko krát sa ti tieto situácie musia zopakovať, aby si túto „nápovedu“ konečne pochopil? Koľko vzťahov je v živote naozaj nutné si pokaziť, aby si došiel na to, že chyba nemusí vždy byť na opačnej strane?

Presne tieto otázky sa zvyknem z času na čas opýtať aj mojich známych, keď sedíme na kávičke. Každý má okolo seba týchto ľudí a z času na čas sa nimi staneme aj my. Je jednoduché ich spoznať. Keď už počujete 350-ty krát svojich známych alebo seba omieľať ten istý problém dookola a vždy bez nápadu na jeho riešenie. Paradoxom je, že som vyštudovala psychológiu, teda som sa chcela živiť tým, aby som počúvala neustále sa sťažujúcich ľudí. Dnes sa na to však pozerám úplne inak. Ako lektorka školy intuície sa mi to všetko o to ťažšie počúva, nakoľko viem, že všetky „znamenia“ , ktoré nám do života odniekiaľ prichádzajú kopec ľudí veselo ignoruje. Až sa sem ponúka obraz turistickej viedenskej atrakcie, kde sa môžete povoziť na koníkoch v koči a sledovať historické pamiatky mesta. Každý tento kôň má klapky na očiach, aby sa jeho pozornosť fokusovala iba na cestu a aby ho nič nerušilo. Také isté klapky na očiach majú niekedy aj ľudia okolo nás. Je to presne vtedy, keď si človek nevšíma svoj život a nechá sa ním bezhlavo s klapkami na očiach viesť.

V pravidelnej škole intuície sa učíme tieto „znamenia“ neignorovať a vedieť sa na seba pozrieť zvrchu. Na kurzoch to vysvetľujem ako stav, kedy nás už naše emócie nepohlcujú a vieme sa na situáciu pozrieť zhora, akoby sme sledovali akúsi videohru. Vtedy vieme začať na naše problémy hľadieť trošku viac objektívne a paleta možností riešenia problémov je nám na dosah.

O nás Slovákoch sa traduje, že sa radi sťažujeme. Sťažujeme sa na problémy a nehľadáme riešenia. Sťažujeme sa na veci, ktoré nevieme priamo ovplyvniť ako politika, hypotéky, dôchodky či počasie. Sťažujeme sa ale aj na veci, ktoré vieme ovplyvniť iba my ako napríklad naše vzťahy, práca či rodina. Nečudujem sa tomu, že sme túto nálepku ako národ dostali. Alebo sme si ju sami vytvorili?

Veľké množstvo ľudí rieši v živote tému obete. Znamená to, že pre týchto ľudí je hnací motor sa sťažovať a žijú z toho, že ich niekto, ale hlavne oni, sami z času na čas poľutujú. A ja sa pýtam, koľko chceme slobodne trpieť aby sme s tým niečo spravili? A tak si polož túto otázku sám za seba. Ak je nejaká životná oblasť, v ktorej sa ti práve nedarí, ako to riešiš? V ktorej si fáze? Zatiaľ sa len sťažuješ alebo si už pre zmenu niečo urobil?

Na záver by som chcela dať odporúčanie pre tých, ktorí majú trpiacich známych. Každý z nás ma vlastnú individuálnu mieru utrpenia, je to ako s prahom bolesti, aj v tom sa líšime. Nechajte aj svojich známych dosiahnuť vrchol ich utrpenia a až potom im ponúknite pomocnú ruku 🙂