Mesiac: jún 2017

Ako vznikla Škola intuície

Rada by som Vám povedala pár slov o ceste za intuíciou alebo ako to celé začalo. Ako vlastne vznikla škola intuície? Tak ako každý, kto sa začne niečomu venovať, má na to svoje dôvody a tak to bolo aj so mnou. Pred viac ako 4 rokmi sme pri brázdení po internete našli zaujímavý seminár. Istá žena, ruska v Prahe učila deti techniku videnia bez použitia zraku. A tak sme si povedali „WOW“ , to je niečo neobvyklé a zaujímavé. Už len zohnať to decko!:D S celou rodinou sme sa vybrali do Prahy a ako pokusného králika sme obetovali v tom čase môjho 9 ročného nevlastného brata Borisa. Za 5 dní  sa naučil túto zázračnú metódu, vidieť bez použitia očí a vykľul sa z neho malý cirkusant. Každá návšteva u nás doma sa v tom čase nezaobišla bez predvedenia tohto zázraku. Boris rúcal mýty reality každému človeku, ktorý ho videl v akcii.  Na nete nájdete kopec negatíveho aj pozitívneho popísaného o tejto metóde, o jej autorovi a o tom, ako to „NAOZAJ“ je a kde je  „PRAVDA“ sa každý musíte presvedčiť sám. Ja Vám poviem o mojej skúsenosti. Boris sa naučil túto techniku a natoľko nás zaujali jej vedľajšie účinky, že sme sa išli celá rodina vyškoliť za lektorov tejto techniky . O akých vedľajších účinkoch to hovorím? Boris vedel nájsť zapatrošnené predmety, vedel čo sa ho pani učiteľka v škole spýta dopredu a začal viacej využívať intuíciu. Táto technika, ktorá učí človeka prijať signál z prostredia novým spôsob obchádzajúc zrakový orgán mala ako svoje vedľajšie účinky rozvoj intuitívnych schopností.

Založili sme Školu intuície pre deti a dospelých. A tak sme začali experimentovať na ďalších odvážnych rodičoch a ich deťoch, za ich dôveru im dodnes ďakujeme! Boris sa stal maskot našej firmy a fungoval ako dôkaz, že aj kontroverzná ruská technika,  môže mať aj pozitívny dopad na život dieťaťa. Následne sme po pár rokoch tejto práce zhrnuli všetky naše skúsenosti a spätné väzby samotných detí a ich rodičov do Knihy “Vidieť bez očí, vedieť bez učenia”. Táto na prvý pohľad kontroverzná metóda ma časom prestala zaujímať , lebo jej wow efekt opadol a v mojom svete bolo normálne, že funguje u detí niečo ako videnie bez očí. Vedela  som, že  skutočným cieľom je zobudiť náš driemajúci potenciál a možnosti, ktoré máme. Ja sa venujem práci s dospelákmi, lebo po pár kurzoch s deťmi mi bolo hneď jasné, že ja s mojou výškou a prístupom pre nich nebudem žiadna autorita. Veď uznajte sami, ten môj kyslý výraz na fotke.

Načo je dobré našu intuíciu prebudiť? V dnešnej dobe prebytku informácii je veľmi dôležité šetriť svoj čas a energiu na to, aby ste si vedeli pre seba vybrať tie správne veci. Do kategórie správne veci si môžete zadeliť čokoľvek , čo práve vo vašom živote riešite- správna práca, správne jedlo, správny smer rozvoja.  Povedzme si pravdu dnes žijeme v dobe, kedy už nie je naozaj potrebné učiť sa na vlastných chybách. Stáva sa mi, že pri tejto vete sa na mojich kurzoch zdvihne vlna argumentov typu: “Všetko zlé je na niečo dobré.” Životné lekcie, ktoré nám vždy tieto naše chyby uštedrili nám prídu do života aj v inej forme nemusí to vždy dopadnúť zle alebo katastrofálne aby sme sa z niečoho poučili, nemusíme vždy kvôli tomu trpieť. A na to je podľa mňa dôležité pracovať so svojím vnútorným hlasom a vedieť mu načúvať a v konečnom dôsledku aj mu porozumieť. Intuícia nie je len pre vyvolených, je to niečo, čím disponuje každý jeden z nás. V detstve sme s ňou boli spojení oveľa viac aj keď v dnešnej pretechnizovanej dobe, je aj to diskutabilné. Dnes našu intuíciu zapájame veľmi zriedka. Kedysi keď sme lovili mamuty bola naša intuícia oveľa pestovanejšia ako dnes. Dnes nám vypnú semafóry na križovatke Bajkalskej a už je chaos, stres, panika, a spŕška nadávok Keď sa stratíme hneď si zapneme navigáciu, keď niečo nevieme bežíme to hneď vygoogliť. Nedáme nášmu mozgu ani milisekundu na to, aby na tieto odpovede prišiel sám. Zoberte si napríklad výhercov Nobelových cien, keď sa s nimi robí rozhovor a novinári im gratulujú a pýtajú sa, ako také niečo vymysleli, väčšinou príde odpoveď „ Neviem ono to tak prišlo samé“ A ja sa teda pýtam odkiaľ to prišlo? Kto im to povedal ?

Na pravidelnej škole intuície pre dospelých učím ľudí techniky, ktoré zapasujú do dnešnej doby, nejedená sa teda o tisíce rokov stare védy, ktoré sa dnes nedajú aplikovať na uponáhľaného človeka 21.storočia. Netreba pri tom sediet v lotosovom sede a meditovať roky aby sa niečo v našom živote pohlo a zmenilo. Samozrejme nehovorím ani to, že netraba nič robiť. Tak ako vo fitku nemôžeme očakávať, že ak raz zdvihneme činku, na druhý deň nám narastie sval, tak isto je to s našou intuíciou a akýmkoľvek pokrokom v našom živote. Okrem intuície sa venujeme spolu s ďalšími zaujímavými lektormi aj rozvojú svojích vnútorných potenciálov a talentov, intuícia je len začiatok toho čo vieme dosiahnúť. Na to aby sme našej intuícii a vnútru porozumeli je, potrebné si v sebe upratať aby k nám prichádzali tie správne informácie. A aj k tomu sa vieme dopracovať.

Škola intuície je určená pre ľudí, ktorí sa neboja svoj život prebarť do vlastných rúk a ktorí chcú prebrať zodpovednosť sami za seba. Je to taktiež cesta pre trpezlivých nakoľko na výsledky si treba trošku počkať.

Aká je miera utrpenia, ktorú človek znesie pred tým, ako spraví konečne zmenu?

O tejto téme sa zamýšľam už dlhšiu dobu a môžem za inšpiráciu poďakovať mojim niektorým známym a kamarátom .

Kedy si v živote povieš, že už stačilo a je čas na zmenu? Aké situácie sa ti musia v živote zopakovať , aby si si všimol v nich neustále sa opakujúci vzorec. Koľko krát sa ti tieto situácie musia zopakovať, aby si túto „nápovedu“ konečne pochopil? Koľko vzťahov je v živote naozaj nutné si pokaziť, aby si došiel na to, že chyba nemusí vždy byť na opačnej strane?

Presne tieto otázky sa zvyknem z času na čas opýtať aj mojich známych, keď sedíme na kávičke. Každý má okolo seba týchto ľudí a z času na čas sa nimi staneme aj my. Je jednoduché ich spoznať. Keď už počujete 350-ty krát svojich známych alebo seba omieľať ten istý problém dookola a vždy bez nápadu na jeho riešenie. Paradoxom je, že som vyštudovala psychológiu, teda som sa chcela živiť tým, aby som počúvala neustále sa sťažujúcich ľudí. Dnes sa na to však pozerám úplne inak. Ako lektorka školy intuície sa mi to všetko o to ťažšie počúva, nakoľko viem, že všetky „znamenia“ , ktoré nám do života odniekiaľ prichádzajú kopec ľudí veselo ignoruje. Až sa sem ponúka obraz turistickej viedenskej atrakcie, kde sa môžete povoziť na koníkoch v koči a sledovať historické pamiatky mesta. Každý tento kôň má klapky na očiach, aby sa jeho pozornosť fokusovala iba na cestu a aby ho nič nerušilo. Také isté klapky na očiach majú niekedy aj ľudia okolo nás. Je to presne vtedy, keď si človek nevšíma svoj život a nechá sa ním bezhlavo s klapkami na očiach viesť.

V pravidelnej škole intuície sa učíme tieto „znamenia“ neignorovať a vedieť sa na seba pozrieť zvrchu. Na kurzoch to vysvetľujem ako stav, kedy nás už naše emócie nepohlcujú a vieme sa na situáciu pozrieť zhora, akoby sme sledovali akúsi videohru. Vtedy vieme začať na naše problémy hľadieť trošku viac objektívne a paleta možností riešenia problémov je nám na dosah.

O nás Slovákoch sa traduje, že sa radi sťažujeme. Sťažujeme sa na problémy a nehľadáme riešenia. Sťažujeme sa na veci, ktoré nevieme priamo ovplyvniť ako politika, hypotéky, dôchodky či počasie. Sťažujeme sa ale aj na veci, ktoré vieme ovplyvniť iba my ako napríklad naše vzťahy, práca či rodina. Nečudujem sa tomu, že sme túto nálepku ako národ dostali. Alebo sme si ju sami vytvorili?

Veľké množstvo ľudí rieši v živote tému obete. Znamená to, že pre týchto ľudí je hnací motor sa sťažovať a žijú z toho, že ich niekto, ale hlavne oni, sami z času na čas poľutujú. A ja sa pýtam, koľko chceme slobodne trpieť aby sme s tým niečo spravili? A tak si polož túto otázku sám za seba. Ak je nejaká životná oblasť, v ktorej sa ti práve nedarí, ako to riešiš? V ktorej si fáze? Zatiaľ sa len sťažuješ alebo si už pre zmenu niečo urobil?

Na záver by som chcela dať odporúčanie pre tých, ktorí majú trpiacich známych. Každý z nás ma vlastnú individuálnu mieru utrpenia, je to ako s prahom bolesti, aj v tom sa líšime. Nechajte aj svojich známych dosiahnuť vrchol ich utrpenia a až potom im ponúknite pomocnú ruku 🙂